Na hubu som padla pomerne skoro. Nejako mi to s tým parkovaním nevyšlo a hop - na svete bola trojcentimetrová nezmazateľná šmuha, pamätne vyrytá na zadok auta. Až mi zle došlo, lebo naše auto vtedy patrilo do kategórie „konečne nové!!!"...
Tak som zavolala tatkovi a priznala sa, že som NABÚRALA. Lepšiu rétoriku som ani zvoliť nemohla, fakt. Tatka cez telefón skoro šľak trafil. Čo sa preboha stalo jeho zlatíčku, ako vyzerá... To ako to auto, nie ja. No niečo tam je vidno, priznala som. Tatko letel z roboty domov, pozrieť na tú galibu, viac mu nebolo treba počuť.
Ten deň som sa flákala vonku a bála sa prísť domov. Bola som vo veku, kedy mi moralizovanie, poučovanie, vyhrážanie a iné taktiky bežne používané predovšetkým na puberťákoch, boli vyslovene proti srsti. Ale raz som domov predsalen prísť musela. Aspoň si zbaliť kufre, ak ma za toto vyhodia z domu... :-)
No vypočula som si toho veru dosť. Cenzúra by si prišla na svoje. Tajne som dúfala, že môj včasný telefonát napomôže, aby tatko túto vec predýchal, ale nestalo sa. A tak som dala šoférovaniu zbohom. Nikto to po mne síce nechcel, ale nedokázala som svoj strach prekonať.
Tak som sa roky terigala pešibusmi a autobusmi a spoliehala sa na iných, že odšoférujú, ak bude treba. A nadával brat i tatko, že mi musia robiť vodiča, nadával manžel, že si na návšteve nemôže alkohol dopriať a že ho nemá kto pri šoférovaní vystriedať, keď sa trepe s rodinou k moru, a nadávala som ja, lebo to teriganie pešibusmi a autobusmi začalo naberať dosť nepríjemný nádych, keď sa realizovalo s dvoma malými deťmi. Desivé večerné správy plné havárií ma uisťovali, že situácia na cestách sa nijak dramaticky nezlepšila a búračky sú stále v kurze.
Ale musí sa človek prekonávať. Tak som si dohodla kondičné jazdy... „Budem mať striebornú Škodu Fabia, hore nápis autoškola..." - „Ja budem mať smrť v očiach, ľahko ma spoznáte."
Slovo dalo slovo, spojka, plyn, brzda, nejaké tie euráče, a už opäť je zo mňa tak trošku šofér. A viete čo? Tá spomalená 50-ka v obci mi plne vyhovuje... :)
