Zastavila som sa kdesi pri vete „Bol to idiot." . Ak by som mala na takúto rétoriku pristúpiť, skonštatovala by som, že moja východisková situácia je zhruba taká - odmalička som vyrastala s debilom v jednej domácnosti a v práci tomu nebolo inak - samý debil, imbecil a idiot (voľný preklad - môj brat má mentálne postihnutie a pracujem v Združení na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím). Smejete sa? Lenže to žiaľ nie je vôbec vtipné.
Isto, článok brata Šavola by prišiel o pointu, keby sme ľuďom s mentálnym postihnutím prejavili patričný rešpekt zmenou rétoriky, predovšetkým odstránením dávno sprofanovaných výrazov. Zmizli by slovné hračky ako „len idioti nechodia do kostola" (tu sa to dá ešte pochopiť, ide o historku z päťdesiatych rokov, prístup k týmto ľuďom bol vtedy dosť žalostný). Alebo na prvé zdanie krásna myšlienka, ako si Boh vystačí aj s „obyčajným" idiotom. Brat Šavol ďalej spomína, s najlepším úmyslom, že má úctu ku každému a ja verím, že to myslí úprimne a jeho vystupovanie voči ľuďom s mentálnym postihnutím je tak láskavé, ako láskavý je preň Boh. Pravda, občas si pokričíme, ale to sa stáva.
Napriek tomu si dovolím povytŕhať pár jeho slov z kontextu a zasadiť ich do jednoduchej situácie. Myslím, že zmysel týchto použitých slov sa pri tom nestráca...
Predstavím vám svojho priateľa Juraja, ktorého si vážim. Čo by som vám tak o ňom povedala... Je idiot, má 20 rokov, ťažko sa pohybuje, nerozpráva, vydáva len nezrozumiteľné škrekoty. Môžem sa od neho veľa vecí naučiť. A Boh? Vo svojich zámeroch si s ním vystačí.
Čo bolo (zrejme nechtiac) nenápadne skryté medzi riadkami a tíško si tam hnilo, získava novú tvár. Bolestnú a nepríjemnú. Môžem milovať, súcítiť, byť láskavá, mať tie najlepšie úmysly, ale to ešte neznačí úctu a rešpekt. Kto rešpektuje, nehľadí zvrchu. Váži si, čo druhý dokáže a nemá potrebu upozorňovať na jeho nedostatky, veď sám nie je dokonalý - nik nie je dokonalý. Je to veľmi ťažké. Viem, že nám brat Šavol toto komunikovať nechcel. Avšak ľudia, ktorých sa to týka, sú veľmi citliví na spôsob, ako sa o nich niekto vyjadruje. Aj keď to „šplechnete" len tak okrajovo, taká poznámka trafí svoj cieľ presne.
Idiot, čo vydáva nezrozumiteľné škrekoty. Predpokladám, že ho bolo neraz vidieť, ako hľadí do prázdna a pohupuje sa dopredu - dozadu, dopredu - dozadu. Stereotypie. Totálna rezignácia a stotožnenie sa so statusom - nula.
Článok zmenený na súkromný.
