Zavolala som svojho malého syna, vzala ho na ruky a priviedla ho k tomu stvoreniu s ôsmimi nohami a bielym krížom na chrbte.
- To je pavúčik. Pozri, tu, aha, pa-vú-čik.
- Pavuti.
- Rozhodol sa, že bude u nás v kvetinkách bývať. Pozri, akú pavučinu si spravil! Hííí, tá je ale veľká!
- Papat, tavita!
- Pavúčik nepapá trávičku, papá mušky. Možno nám niekedy ukáže.
Sama som neverila, že som toto dokázala a že to vlastne vôbec nebolelo. ´Pavúčik´ sa už určite nemusí báť o svoj holý život. Našiel domov a my pravidelne sledujeme, ako rastie jeho pavučina a ako sa beží schovať do muškátov, keď do nej jemne fúkneme. A je to naozaj čarovné pozorovať, ako sa naše dieťa z toho teší.
Ešte donedávna som bola mrzutá z každého nečasu. „Päty z domu nevytiahnem, kašlem na nákup, vyberieme niečo z mrazáku. A na tú poštu môžeme ísť aj inokedy, nie? To je otrava, takéto počasie!"
Dnes už druhý deň klopoce dážď na okná a ja sa usmievam. Milujeme dážď. Hádam viac, ako slnko. Veď keď si obujeme gumáky a oblečieme nepremokavú kombinézu, tak môžeme vonku takmer všetko. Skákať v mlákach, rýpať sa v blate, šmýkať sa po mokrej tráve, alebo obrátiť svoju tvár k oblohe a nechať si, takpovediac, pršať do úsmevu... Keď prší, zo svojich úkrytov vyliezajú slimáky a dážďovky. Len škoda, že vtedy nieto vonku aj viac detí. Dvom sa predsa v mláke skáče veselšie...
Prednedávnom mi kamarátka hovorí:
- Vieš, čo ma štve? Ten strašný rachot, čo robia smetiari, keď idú odviezť odpad. Akože bývame v tichej lokalite, ale toto je fakt sila, to by aj mŕtveho zobudilo.
Poznám ten rachot dôverne. Vďaka nemu viem, že:
- Už prišli, už sú tu! Rýchlo, rýchlo sem!
Vybehujem na balkón a chmatom beriem syna na ruky. Chytá sa zábradlia, nakláňa sa, aby lepšie videl a takmer ani nedýcha.
- Pá-pá! Kýva nám usmiaty smetiar. Už nás pozná.
Náš prvorodený (zatiaľ :)) nie je žiadny Picasso. Ale čarbať ho baví. Najlepšie na zvislé plochy. Premýšľala som, čo s tým. Kdesi som čítala, že pre malé deti je takéto čarbanie prirodzene jednoduchšie, než (klasicky) na papier. Opäť som sa na to musela pozrieť jeho očami. A potom ma to napadlo. V televízii práve vrieskali reklamy o trblietavých kachličkách a iných hlúpostiach, ktoré robia naše hniezdočko tak krásne sterilným. A že ja reklamy „rada" mám, rozhodla som sa o bojkot. Ikeácke plastové poháriky, trošku múky, oleja, kvapka vody, farebné korenia ako kurkuma či červená paprika... A samozrejme maliarske štetce. Syn bol nadšený. A sóda bikarbóna to potom všetko zvládla dať zase do pôvodného stavu.
Neustále sa učím prekonávať svoje nezmyselné hranice. Existuje toľko malicherností, na ktorých sa dá pracovať! Stále častejšie si uvedomujem, že za všetky „nervy", ktoré mám, si môžem len a len sama.
Je to moja hlúposť, že som si dala malú časovú rezervu a teraz sa rozčuľujem, že sa dieťa pýta von z kočíka. Chce ísť po vlastných a ja tým pádom nestíham, lebo sa vždy motkáme dokola. Stačilo ísť z domu skôr.
Prečo sa celá klepem, keď berie do rúk keramickú šálku s tatovým (vychladnutým) čajom a chce mu ju odniesť? Rozleje? Utriem. Rozbije? Pozametám, povysávam.
Vidí ma krájať, chce to skúsiť, ale len s tým naozajstným a riadne ostrým nožom. „Nesmieš..", tlačí sa mi na jazyk. Houby. Ide to. Chytíme nôž spolu, veď mama dá pozor.
Lavór plný fazule. Dá sa s ňou krásne hrať, presýpať, a ten hmatový zážitok! Čuduj sa svete, nestrká si ju nikam, ostro ho sledujem, nekoná sa žiaden výlet na pohotovosť. A áno, už to spravil. Vysypal všetku fazuľu na dlážku. To je ale bordel! A čo sa s tým dá robiť? „Meta!", chytá ma za prst a vedie ma do kúpeľne po metlu.
Opäť sme boli spolu vonku. Neraz sa nám naskytne pohľad na rozhádzané odpadky, ja už to, žiaľ, zo zvyku aj prestávam vnímať. Keď som však videla, že z trávy zodvihol pestrofarebnú plastovú fľašu istého detského nápoja (dokonca v nej boli ešte nejaké zvyšky), ktorá tam ležala už ktovieako dlho, rozhodne mi to neušlo a až som zmeravela, čakajúc, že nasleduje veľká ochutnávka a môj infarkt (aj budovanie imunity má predsa svoje hranice). On však podišiel ku mne, ukázal mi fľašku a hovorí: „Béé! Piavé, do o-a." („Fuj! Špinavé, do koša.") a následne skutočne fľašu odhodil do koša, ktorý bol neďaleko. Táto aktivita sa mu (po mojej výdatnej pochvale) zapáčila tak, že potom ešte pozbieral a vyhodil zopár ďalších odpadkov...
Moje dieťa ma učí stále novým veciam. Často je to o dôvere. A o jeho túžbe spoznávať. Dieťa je taký malý zázrak. Niekedy, žiaľ, nepochopený.
