Posledný večer našich rekondično - integračných pobytov zvykne patriť karnevalu. V deň D už od rána počúvate, kto chce byť aká maska, niektorí svoje rozhodnutie ešte zopárkrát v priebehu dňa zmenia.
Vladko chcel byť byvol. Nekompromisne.
- No, veď to si vybral celkom v pohode masku, vraví mi jeho asistent Andrej, urobím mu nejaké rohy, chvost z krepáku, oblečieme ho do hnedého a nakreslím mu nejakú masku, vzadu na hlave to zopneme špagátom...
Jasné. Logické. Rozumné. Jednoznačné.
- Veď hej, ale nezabúdaj, že tú masku nemusíš za neho urobiť ty, že mu máš len pomôcť. Vladko má určite nejakú svoju predstavu a minimálne zvládne povyfarbovať nejaké veci. Skús ho zapojiť čo najviac.
Pozrel na mňa mierne spýtavým a pochybovačným pohľadom, Vladko sa totiž už od začiatku prejavoval veľmi ticho, introvertne, pohodlne, priam až utlmene a lenivo. Preniknúť do jeho sveta bola jedna z tých ťažších úloh, ale spokojný výraz jeho tváre vás nechával na istom, že je všetko tak, ako má byť.
- Skúsim, ale myslím, že mu skôr vyhovuje, keď má vynaložiť čo najmenej energie...
- No a práve preto by som ja vynaložila čo najviac energie, aby som ho zapojila, nebude mu celý život niekto robiť servis...
O niekoľko minút už spolu sedeli za stolom, Andrej s vypätím všetkých svojich síl z Vladka ako z chlpatej deky ťahal jeho predstavu o maske byvola.
- Tak ja ti to nakreslím a vystrihnem a ty to vyfarbíš, dobre? rezignoval Andrej, tú predstavu sa mu z neho nepodarilo vypáčiť.
Vladko sa spokojne usmieval, chvíľu posedel vedľa svojho asistenta, sledujúc, ako kreslí na výkres obrysy byvolej hlavy, a chvíľu predtým, ako malo na rad prísť vyfarbovanie, sa zdvihol a odišiel, prenechajúc akúkoľvek ďalšiu aktivitu na svojho pomocníka Andreja.
- Čo som ti vravel?
Čo už. Mykla som plecami.
- Aspoň môžeš dať voľný priechod svojej fantázii a vrátiť sa do školských čias na hodiny výtvarnej výchovy!
Andrej bol v týchto veciach dóóósť dobrý. Až som mu skoro ten jeho výtvarný talent závidela. Bola to bravúrne zvládnutá maska byvola. Zmáknutá do detailov, s tými správne namixovanými odtieňmi temperiek.
Konečne nastal čas odprezentovať výsledky práce Vladkovi. Musíme zahájiť proces stotožnenia sa s danou maskou. A možno spraviť nejaké prípadné doklepnutia, uvidíme, ako mu to sadne.
- No Vladko, moc si mi síce nepomohol, ale nakoniec som to zvládol aj sám. Tu je tvoja maska byvola.
Andrej predostrel pred Vladka svoj dokonalý výtvor. Hrdosť v tvári, očakávanie spokojného úsmevu od ucha k uchu.
Nič. Vladko si chvíľu premeriaval papierovú byvoliu hlavu, a vyniesol konečný a nemenný verdikt:
- Toto nie je byvol. Byvol tak nevyzerá.
Zostali sme stáť, sánky padnuté, Vladko sa vôbec netváril spokojne, ale za to sa tváril veľmi presvedčivo. Jednoducho to nie je byvol a koniec diskusie.
- On si zo mňa robí srandu, že?, pošepol mi nenápadne Andrej a ja som v tej chvíli nedokázala iné, než zahabkať, že asi ani nie.
Čo už mu iné zostávalo, keď má okolo seba takú bandu neschopákov! Vladko si sadol za stôl, chytil do ruky papierový prúžok o rozmeroch 7 x 18 cm (vystrihovací odpad, ktorý sme chceli vyhodiť), štetec, vodovky a urobil si masku byvola sám.
A dokonca ten karneval vyhral. Nečudo. Veď uznajte sami...: Triumfálny Vladkov výtvor predčil všetky naše očakávania. Nebolo čo riešiť. Pomohli sme len so zaviazaním šnúrok za hlavou. Prúžok sa nosí medzi očami, tak to u byvolov chodí.
No neodložte si to na pamiatku :)
