Čoskoro to budú dva roky. Bola som vystresovaná študentka v časovej tiesni, finišujúca svoje štúdium na výške. Spolužiaci diplomovku už viazali, ja som ešte robila výskum. Ako inak, zameraný na našich spoluobčanov s mentálnym postihnutím. Prípadové štúdie, anamnestické rozhovory. Deň po dni som navštevovala rodiny, ktoré už roky niesli svoj "kríž". Niektorí ho niesli statočne, iní to zvládali horšie. A to i po všetkých tých rokoch.
Posadili sme sa za stôl. V kuchynke, kde sme sedeli, akoby sa už roky zastavil čas. Pani mama na mňa skúmavo pozerala. Z toho, čo som jej telefonicky hovorila o výskume, pochopila len to, že sa má so mnou rozprávať. Rozpačito čakala, čo bude nasledovať.
- Dáte si nejakú minerálku alebo čaj?
- Obyčajnú vodu, ďakujem.
- Iva nestoj tu, dones minerálku z chladničky!
Sledovala som Ivku, ako sa bez slova zvrtla a pohár vody priniesla s úsmevom, ktorí by jej mnohí mohli závidieť.
- Nech sa páši.
- Ďakujem ti. Úsmev som jej opätovala.
- Tak, ako by ste ten rozhovor chceli robiť?
- No, ja mám pre seba nachystanú takú osnovu, ktorej sa chcem pridŕžať. Budem sa vás pýtať rôzne veci a v podstate sa budeme tak úplne normálne rozprávať. Pokiaľ nejakej otázke nebudete rozumieť, kľudne mi povedzte. Rovnako budem rešpektovať, ak mi na niektorú nebudete chcieť odpovedať, hoci dúfam, že taká otázka sa nevyskytne, aspoň doteraz sa mi to ešte nestalo. Nuž a možno by bolo lepšie, keby sme sa rozprávali v súkromí, s Ivkou sa môžem pozhovárať neskôr.
- Ale to netreba, aby odišla. My si tu tak žijeme spolu dve a nemáme pred sebou tajnosti, že?
Usmiala sa trochu neprirodzene a pozrela na svoju dcéru. Tá okamžite prikývla.
Veľmi sa mi to nepozdávalo, ale súhlasila som.
Bola to chyba. Rozhovor až do istej chvíle prebiehal štandardne. Ivka sedela vedľa svojej mamy, sedela tíško, pokorne, so sklonenou hlavou, len očami občas zablúdila smerom k rozprávajúcej mame a sem tam i na mňa, či je všetko tak, ako má byť.
- ...a tam by nemohla robiť, chápete. No čo spravíme, veľa toho nevie. Lebo je postihnutá.
- Nie som postihnutá! ozvala sa odrazu Ivka, rozhorčená, dotknutá. Vyčítavo hľadela na svoju mamu, ktorá akoby až teraz zistila, že má vedľa seba vnímajúcu bytosť.
- Ale samozrejme že nie si, hladila ju po vlasoch, nie si postihnutá, nie si! Zahľadela sa jej do očí, aby utíšila Ivkinu búrku. Ivka stíchla, odula dolnú peru, sklonila hlavu a ešte raz si pod nos zašomrala: "Nie som postihnutá."
Pani mama sa na mňa obrátila, tešiac sa, ako bravúrne zvládla túto situáciu.
- To si nevšímajte. Ona si to aj tak za chvíľu nebude pamätať. Však vy viete prečo...
Hodila na mňa spriaznený pohľad.
A ja som sa cítila nespriaznene.
Mená boli pozmenené.