Martin.
Rád hrá na klavír. Medzi jeho najobľúbenejšie skladby patrí Beethovenova Sonáta mesačného svitu. Ja ju neviem zahrať doteraz, a to hrám na klavíri už odmala.
Tereza.
Pracuje v bratislavskej kaviarni, ktorá si v súťaži Kaviareň mesta 2007 vyslúžila príjemné tretie miesto. Svoju prácu berie veľmi zodpovedne. Rada si smskuje so svojim priateľom z Martina.
Mária.
Býva v trojizbovom byte v Dúbravke. Nádherne vyšíva a miluje svojho malého syna.
Alena a Viliam.
Tancujú spolu vo folklórnom súbore. Spája ich nielen tanec, ale i láska. A to už niekoľko rokov.
Robert.
Naučil sa naspamäť celý kalendár mien. Len tak. Presne vie, kto má v ktorý deň meniny. Pravidelne sa stará o svojho psíka. S otcom má výnimočný vzťah.
Zuzana.
Jej zápisky sa dočkali knižnej podoby. Chcela by byť učiteľkou.
Štefan.
Pozná viac piesní ako päť jukeboxov dohromady. A nielenže ich pozná, ale vie ich aj obdivuhodne interpretovať.
Kamila.
Po smrti matky býva len s otcom. Mama jej veľmi chýba, o to otvorenejšie srdce však má. Nedá dopustiť na večernú cigaretku. Je hrdá na svoje ukrajinské korene a učí sa po rusky. Nenávidí granadír.
Richard.
Vynikajúci cyklista. Cyklistiku zbožňuje, keby to šlo, bol by na dvoch kolesách od svitu do mrku.
Juraj.
Ohnivý diskutér. Rád vystupuje na konferenciách a obhajuje práva tých, čo to potrebujú. Svojím galantným správaním vie vyčarovať úsmev na tvárach mnohých žien.
Mia.
Maľuje krásne obrazy, najradšej pestrofarebné kvety. Pravidelne ich vystavuje a predáva v rôznych galériách. Vo voľnom čase sa venuje modernému tancu. Je zaľúbená do svojho inštruktora tanca.
Peter.
Rád sa učí cudzie jazyky. Frfle na politikov. Chcel by si nájsť priateľku, najlepšie s vlastným domom.
Gizela.
Večne usmiata, placho pôsobiaca krehká slečna, držiteľka niekoľkých olympijským medailí v športovej gymnastike.
Mohla by som pokračovať... Niekoľko mien, niekoľko osudov. Normálne, bežné, niektoré hádam i trochu výnimočné. Jedno majú spoločné. Ide o ľudí s mentálnym postihnutím.
Prekvapilo vás to?
Vždy si budem stáť za tým, že nie je to ich inakosť, ktorá ich stavia do neľahkej situácie, v ktorej sa neraz ocitajú. Sme to predovšetkým my. My, ktorí nedávame šancu. My, ktorí nepočúvame, čo nám sami hovoria. Vieme najlepšie, čo je pre nich vhodné a dobré. Ochraňujeme ich a bránime im žiť. Snažíme sa ich zadeliť do presne vymedzených kategórií, určiť prognózy ich životnej púte. Bojíme sa, veď strach z neznámeho je prirodzený. Poukazujeme na nedostatky, ľutujeme ich. Tlieskame, keď dokážu bežné veci, bojíme sa priznať si, že sú nám v toľkom podobní.
A možno nie. Možno predsa...
Rozdiely vidí každý. Len múdry hľadá to, čo ľudí spája. Som rada, že patríte k tým druhým.
