Mamina sa zachovala super. Podprsenku som ešte nepotrebovala. Tie malé čerešničky boli šťastné tam kde sú a nezavadzali ani v najmenšom. Ona to vedela. Ja som to vedieť nechcela. Nestíhala som. Už sedem báb v triede nosilo podprsenku a ja nič. A to mi narástli minimálne o centimeter.
Deň na to, ako som sa spýtala onú osudovú otázku, som ju dostala. Moju prvú podprsenku v živote. Tuším to bola nulka, ach, sladká nulka... Nemala žiadne čipky a taľafatky, bola taká celkom obyčajná, ale bola to moja prvá podprsenka. Najlepšia. Moja. Presne na moje bujniace 12-ročné poprsie. A hlavne - to bolo to najdôležitejšie - mala vzadu to zapínanie. Také to, že nie tielko, nie gumička, ale háčiky! Proste podprsenka! Perfektné. Lebo to chalani aj baby v triede hneď uvidia, že mám podprsenku.
Aj videli, dala som si bielu blúzku a celý deň sa natáčala chrbtom k ich tváram, aby to skutočne VŠETCI videli (vpredu ešte nebolo moc čo obdivovať). Smiešne som sa natáčala a premávala po triede viac než po všetky časy minulé dohromady, až kým najväčší šoumen triedy, hviezda numero uno, ústredná postava spoločenského diania v našej triednej komunite, nevykríkol cez prestávku "Mišová má podprduuu!".
- "Ježíííš, ty si sprostý!" odvrkla som blažene a tvárila som sa najviac dôležito, pardón, dospelo, na svete. Misia splnená. Všimli si! Ha!
Ale popri týchto podprsenkových trampotách ma úplne najviac trápila iná vec. Tú už som tak ovplyvniť nemohla.
"Mami, myslíš, že je možné, že ja menštruáciu nikdy nedostanem? Už sa to nejakej babe stalo, že proste nikdy nemala menštruáciu?"
Opäť tie kútiky, ale pohľad tak hrejivo pokojný - vtedy som to dešifrovať nevedela, ale teraz už viem, čo skrývali tie láskavé oči - "ty moje dievčatko, netušíš, do čoho sa tak ponáhľaš...".
Strááášne som to riešila. Bola som jedna z posledných v triede. Ťažko som znášala, keď spolužiačka v šatni zahlásila "Dnes nemôžem cvičiť, dostala som to.". Sakra, ako to, že skoro všetky už to majú, len ja nie... Keď sa o tom dievčatá rozprávali, ticho som počúvala a cítila sa menejcenne, pretože som vedela, že vedia, že JA EŠTE NIE.
Aj sa to tak zvyklo skontrolovať hneď pri začatí spoločenskej konverzácie na túto tému - "Ty už si to dostala? Už to máš?". Vždy, keď som na túto otázku odpovedala, zalieval ma studený pot a lomcovala mnou zlosť a zúfalstvo. "Ešte nie." - "Jóój, ako ti závidím! Buď rada!" Tss. Každý deň som netrpezlivo očakávala a kontrolovala, ako sa veci majú.
Až raz... Nejak som pozabudla očakávať, slnko, teplo, leto v plnom prúde... A vtedy to prišlo. Od vzrušenia som sa celá rozochvela. Zachvátila ma zmes pocitov a hneď som bežala za tou najpovolanejšou z najpovolanejších...
"Mami, ja som to asi dostala. Teda nie som si istá, ale asi to je ono..."
Vtedy mi povedala jednu z najkrajších a najdôležitejších viet v mojom živote:
"Tak... A už je z teba žena."
Zvyšok dňa som si hladkala bruško. "Tu už môže byť aj vlastné bábätko! Som žena..." opakovala som si. A zakázala som mame, aby to prezradila otcovi. Ježíííš, veď to by bol trapas!
