Nebolo to tak dávno, čo som na svoj blog pridala článok Ako hovoriť o ľuďoch s mentálnym postihnutím. Ako správny pesimista som predpokladala, že mnohí ľudia majú voči tejto skupine predsudky. V diskusii som si vtedy okrem iného našla príspevok "...preco si robis predsudky vo svojej mysli? len preto, ze sa ti to uzmnohokrat stalo? Preto, ze si sa mozno aj opytala niektorych ludi, akoto mysleli a oni ti odpovedali nieco skaredeho?? To ale nemusiznamenat, ze kazdy je taky a stoji za to nerobit si podvedomu blokaduvo svojej mysli, ze kazdy co sa vyjadri, ze clovek je mentalnepostihnuty tym myslel nieco negativneho...". Povedala som si - hmm, možno má pravdu. Možno sa fakt ľudia zmenili a to ja som paranoidná. Prečo automaticky predpokladám, že mojich kamarátov s mentálnym postihnutím ľudia nejak veľmi nemusia...?
Potom, čo som odchádzala zo seminárov v Prahe, som bola úplne nadšená - toľko pozitívneho som si tam vypočula, tých možností, čo majú, veľmi veľa dobrých vecí sa v tejto oblasti udialo - jednoducho svitá na lepšie časy! - vravela som si. Pohodlne som sa usadila vo vlaku a ani som nevenovala pozornosť skupine mladých Bratislavčaniek. Pravda, boli trošku hlučnejšie, a tak sa mi občas podarilo zachytiť úryvky z toho, o čom sa rozprávali - také typické babské reči o chlapoch, no sranda, nie? Vytiahla som si niečo pod zub a začala veselo chrúmať. Až kým...
"...no ja by som také dieťa mať némohla. Akože berem, že sú zlatí a ták, ale akože keby malo moje dieťa Downov syndróm, tak by som si ho nechala vziať. Akože ty by si to nespravila? Si to vezmi. To sa len tak vraví, že sú milí títo postihnutí, ale oni sú úplne mimo, si vezmi. Proste žijú vo svojom svete. Akože ani normálne nevnímajú. Ja si myslím, že takíto ľudia fakt nepatria do tohto sveta..."
Skoro mi zabehlo. To bola ale sprcha! Spolusediace jej hodnotný monológ odsúhlasili s povzdychom "Hmm, no to hej..." a ja som sa snažila doprežúvať sústo, ktoré som mala v ústach. No úprimne povedané, mala som sto chutí sa postaviť a sústo i so zbytkom jedla jej srdečne venovať na dekoračné účely vrchnej časti tela. Nespravila som však nič. Len som tam tíško sedela a premýšľala, či vôbec má zmysel to všetko, čo robím. Či má zmysel zápasiť s predsudkami a ľudskou hlúposťou - pretože áno, toto je niečo, čo ja nazývam hlúposťou, zadebnenosťou, odporným svinstvom... Už sa začínam expresívnejšie vyjadrovať... Ťažko som to brala a ťažko takéto veci ešte stále beriem.
Tieto mladé vysokoškoláčky bez toho, že by vedeli viac (inak by niečo také nevraveli), vystrelili môjho brata kamsi do inej a podľa možností veľmi ďalekej galaxie. Veď nepatrí do tohto sveta. Má predsa Downov syndróm.
Tak to je on - môj brat Maťo. Keďže je milý a zlatý, hádam si v ďalekej galaxii ľahko nájde nových priateľov...