Mama. Okrem iného... :) Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Z ´iného´ sveta, Kúzelné dni materské, Zuzankovské, Bruškaté, Vlasy dupkom, Bojujeme..., Retro, Tvoríme a hráme sa, Ja, poet
Ako sa situácia prestala vyvíjať práve podľa našich (optimistických) predstáv, začalo si to žiadať robiť čosi viac, ako spoľahnúť sa len na konvenčnú liečbu. Koniec koncov, bolo to čierne na bielom. Nepodarilo sa odstrániť všetky nádory. Rodinní priatelia tentoraz ešte naliehavejšie podsúvali mená zázračných liečiteľov, veď nie je čo stratiť. A tak to mama skúsila a jednému z nich zavolala. Tento vraj vedel liečiť aj cez telefón. Celkom praktické.
Keď sa mi (na tretí pokus) kedysi velice pradávno, roku pána XY konečne podarilo spraviť si vodičák, pyšne som natrčila svoju tvár pred fotiacu mašinu a nechala som sa v akejsi seriózňáckej bezpohlavnej póze zvečniť na onú vytúženú kartu, ktorá znamenala pád akýchkoľvek vzdialenostných bariér. Hneď ma to hnalo za volant, že všetkým ukážem, ako mi to dobre ide, aj keď to teda chvíľu trvalo, získať status vodiča.
Nestáva sa mi bežne, že by mi niekto nadával do ženských pohlavných orgánov a to ešte v prítomnosti mojich detí, a ako sa vraví, na plnú hubu, ale tak dnes som sa predsalen dočkala. Teda, niežeby som to práve dychtivo očakávala, ale, holt, nie je každý deň nedeľa.
V týchto dňoch by si slávilo svoj prvý rok. Možno by si ťapkalo rukou po torte a vzápätí na to po svojej vyžehlenej čistej košieľke, nech je celá krásna od marcipánu. A netušilo by si, čo to od teba chceme s tou zapálenou sviečkou. Keby bolo keby.
„Mladá pani, máte prosím chvíľku čas?", cerí na mňa zuby nejaký sopláčisko v obleku. „Ja už super výhodný paušál mám...", znie moja automatická odpoveď. Pred časom tu takto zvykli stepovať podobní týpkovia a núkali produkty ružového operátora. „Neviem o čom hovoríte, ale ja vám chcem niečo iné, týka sa to Billy!" To už hej. Viem, že mesto chystá rekonštrukciu Billy a je tam pár sporných bodov, tak si myslím (namýšľam), že možno prieskum verejnej mienky.
"Mami, prečo si mi to urobila...?" Neviem, čo je pre moju mamu horšie, ako výčitky syna, ktorý nerozumie, prečo musí až toľko trpieť, keď predsa robí všetko, čo od neho chcú, neodporuje, dôveruje. Lekárom, rodičom, priateľom... Hádam už len fakt, že je cieľ - vyliečenie - v nedohľadne.
„Poď so mnou do auta, buď dobré dievčatko..." "...a nikomu nepovedz, čo sa tu stalo, lebo...!" "Daj si, nebuď srab..." Poslušné deti má skrátka každý rád. Naozaj každý.
14. februára 2011 som sa rozišla s Facebookom (Happy Valentine!). Patetické. Klapalo nám to inak výborne. To bol zrejme náš najväčší problém.
Vo sne by ma nenapadlo, že taký bežný opekačkový večer v lone prírody, preč od civilizácie, môže mať tak interesantný záver. Nuž, som už dosť dlhú dobu na materskej, k radosti mi stačí naozaj málo. Napríklad dvaja vyšportovaní mladíci na prechádzke. V Adamovom rúchu.
Nedá mi nereagovať na článok brata Šavla s celkom podareným názvom - „Kde je tu bordel?", ktorý sa tu na blogu dočkal vysokého hodnotenia. Ako zarytá „obhajkyňa" ľudí s mentálnym postihnutím som sa pri jeho čítaní nevyhla istému rozčarovaniu. Akoby ma niekto vedrom studenej vody oblial. Aj to občas neuškodí, pravda. Využijem teda túto príležitosť k návratu k téme, ktorá zostala kvôli mojej materskej dovolenke už dlhšie prachom stáť.
Čoskoro to bude päť mesiacov, čo môj brat začal bojovať s rakovinou. Často sa ma známi pýtajú, ako sa má, ako sa mu vodí... Niektorých napadne, či si vôbec uvedomuje, čo sa deje, keď má mentálne postihnutie. Bolo by bláhové myslieť si, že si to uvedomovať nebude. Všetky tie ihly, vypadané vlasy, žalúdok, čo nič nestrávi, bolestivé pooperačné hojenie, mamine slzy... Na to človek naozaj nepotrebuje IQ v horných pásmach Gaussovej krivky.
„A ja sa bojím, že sa mu niečo stane! A babka sa s tebou nebude baviť!"...keď to dieťa nepokrstíš. Uši mi to derie, zuby škrípu, ovládam sa, čo to len ide. Manžel poznamenáva čosi v zmysle „čo by sa mu akože malo stať" a ja len dúfam, že táto debata nebude pokračovať rozpravou o hororových príhodách neznabohov a ich (dedične) hriešnych detí. Jednoducho, tu na Slovensku sa deti rodia a potom sa krstia a tak to má byť a tak to proste bude.
„A čože nevieš, že prvý - v riti sa mrví?" Vravievala mi mama neraz, keď čelila môjmu skysnutému výrazu tváre po tom, čo prvenstvo patrilo inému či inej... Je pravda, že mi to znelo trochu lepšie ako tak poučné klišé „dôležité nie je vyhrať, ale zúčastniť sa". Veď to si môžu nechať, také kydy, keď jasne vidím, aké ovácie žne víťaz a aké odmeny mu prináležia za jeho skvostný výkon. Tss.
Už sa z nás stala zohraná dvojka - ja a moja modrá delfínová kartička. Nerozluční kamaráti, jeden bez druhého ani na krok. Nebolo tomu inak ani dnes, keď som s kočíkom zavítala do slávneho bratislavského Auparku, reku že si trošku zashopujem a la moderná mamička, keď mám výnimočne iba jedno dieťa na starosti a trochu času k tomu. Dôvod som mala vskutku prozaický - že mi vonku zuby drkotali, chcela som si kúpiť nejakú handru, nech po ceste autobusom domov do Stupavy neumrznem.
Poznáte to... Krásna postieľka s novým matracom, hypoalergénne periny, nádherné farebné návliečky, nadýchaný baldachýn, mäkké hniezdo po celom obvode postieľky, kolotoč, ktorý svieti a hrá upokojujúce uspávanky a samozrejme strážca v podobe plyšáka, u niektorých nechýba ani vysielačka a monitor dychu.. Hotovo, s kľudným svedomím môžeme dieťa uložiť tam "kam patrí". A vyberať ho... Zas a znova. Hore, dolu, hore, dolu. Nakojíte, zaspí vám v náručí, opatrne položíte do postieľky.. "Uáááá!", kričí dieťa sfarbené do bordovo-fialova, už je to tu zase... Na druhý deň sa sťažujete priateľke, že ste nič nepospali, len okolo toho krikľúňa ste behali, veď už nevládzete, prečo vás ten drobček nenechá spať... Aké je to únavné, vstať z postele, ísť ho vybrať, tretí raz už sa vám v noci aj kolená podlomili a ste sa báli, že vám spadne, ako ste nevládali... Nehovoriac o tom, že sa vám práve snívalo, že ste boli na opustenom ostrove a o vašu priazeň sa bili Brad Pitt s Antoniom Banderasom...
„Hlavne pred ním nehovor to slovo, lebo vie, čo znamená, pozná ho...". Kiežby ho radšej nepoznal. To slovo, za ktorým sa skrýva trápenie, smútok, bolesť, zápasy... Niekedy vyhraté. A niekedy nie... Práve tie prehraté zápasy zarezonujú najviac. Pani „R" sa v okolí veru už neraz obsmŕdala. Vždy ma prekvapilo, s akou zákernosťou sa dokázala vkradnúť do života človeka a prevrátiť ho naruby. Niekedy som sa nestíhala ani zúfalo prizerať a... už bolo všetko inak. Svoj zápas včera začal aj môj braček. A ja sa idem zblázniť.
Nepoviem to odporné slovo. Keď ho nepoviem, možno sa celý tento zlý sen rozplynie a všetko bude v poriadku. Žiadne slzy, žiadne obavy, už žiadne diagnózy, akútne zákroky a strach. Má vôbec ten tam hore, ktorého mnohí nazývajú Boh, jasno v tom, čo robí? Koho krížom navštevuje? Alebo si len tak ledabolo strieľa - ty, ty, ty... Bez rozmyslu, škodoradostne...
Už dávno som si všimla, akú nechuť prechováva môj dvojročný syn k držaniu sa za ruky. Zakaždým, keď poviem „podaj mi ručičku", energická odpoveď „nie-nie-niééééé!" ma opäť a opäť presvedčí o tom, že tadiaľto cesta nevedie. Začalo to v dobe, keď mal rok. To je veľký medzník vo vývine dieťaťa - nielenže sa obvykle púšťa samo chodiť, ale spolu s touto zručnosťou sa napĺňa aj jeho túžba poznávať, pretože zrazu objavuje nové obzory, dostáva sa tam, kam doteraz len horko - ťažko dovidelo... Nabaľuje sa aj rozvoj reči, jemnej motoriky,... mohla by som pokračovať. Čo však nepochybne zaregistruje každý rodič - prichádza prvé obdobie vzdoru. Dieťa si začína viac a viac uvedomovať samé seba a chce ísť vlastnou cestou.
Stále zriedkavejšie sa smejem. Dokonca čo i len usmievam. Keď idem po ulici, vidím rozbúrané chodníky a nadávam, že tú kanalizáciu ešte nedokončili. Zrazu sa rozbreše nejaký pes a zúrivo sa rúti k plotu - jáááj, ticho buď, psisko jedno besné! Stojím v rade pri pokladni a som otrávená. Vidím rozhádzané odpadky, hlúpymi nápismi počmárané budovy a som smutná. A naštvaná. Stále zriedkavejšie sa smejem. A chýba mi to.
Predpokladám, že rovnako ako ja, aj mnoho ďalších považuje materskú školu za normálnu a bežnú súčasť predškolského života detí. Je to predsa miesto, kde sa erudovaný pedagogický personál venuje vášmu dieťaťu, zatiaľ čo vy zarezávate v práci. O benefitoch detského kolektívu nehovoriac. Moje ilúzie o tom, ako bude náš syn pravidelne radostne pochodovať do škôlky za kamarátmi a milými tetami učiteľkami, však dostali zabrať po tom, čo sa odohral rozhovor v tomto duchu: „Dobrý deň, chcela by som sa informovať o zápise svojho syna do škôlky." - „Aký je starý?" - „Teraz oslávil dva roky, chcela by som ho dať do škôlky o rok." - „Je mi ľúto, ale už teraz by ste boli tak na tretej „á-štvorke" ľudí pod čiarou. Skúste sa popýtať v ostatných škôlkach."
