Mama jak lusk

Autor: Zuzana Kolláriková (Mišová) | 15.11.2013 o 2:08 | (upravené 15.11.2013 o 7:37) Karma článku: 15,71 | Prečítané:  2543x

Odbíja polnoc a ja som konečne ochotná priznať si, že cesta do postele je v túto chvíľu pomerne vhodný strategický krok. Prihliadnuc na môj fyzický a duševný stav by to nebolo bývalo odveci už niekedy okolo šiestej (kecám, dnes som z tej postele radšej ani nemala liezť), ale to sa decká eštelen rozbiehali (pretože všetci vieme, že najsamviac sranda nastáva vtedy, keď treba ísť spať). Takže, s vypätím všetkých síl sa mi podarilo nezaspať pri uspávaní detí a nastal ten magický čas, kedy sú najzlatší a spokojne odfukujú aj s tými ich nevinne vyzerajúcimi tváričkami. Teraz sa my, nedočkaví rodičia, môžeme (a musíme!) na to vrhnúť..!

Nech už je „to" čokoľvek, nastali komplikácie. Som vedela, že to nebude len tak, že som nezaspala pri uspávaní detí. Dnes si vzal službu manžel. Takže som tu na „to" sama. Len ja a moje kruhy pod očami.

Som si chcela pokecať. Dnes som stretla po rokoch jednu známu a bola strašne nadšená z toho, že mám tri deti. Je to celkom zaujímavé, koľko fascinácie vie tento fakt navodiť. Jedno alebo dve je očividne nuda, ale tri, to je už oná magická hranica, ktorú sme s mojím drahým ráčili prekročiť. Je to sranda, ale človek by povedal, že už ustanú otázky typu kedy bude ďalšie bejby do zbierky, ale ono nie. Prvé a druhé - to treba, treba. Tretie je šok. A potom už je to asi jedno, lebo však sa množíme jak králiky, a tým je to asi fuk, koľko bude, hlavne že je a keď boh dá, možno sa aj do fialového z neba dostaneme s nejakým rekordným počtom potomkov (a rekordným mínusom na účte).

Možno ju zneistil pohľad na moje proporcie v oblasti pásu... Jo, cica nežer, tri liposukcie, abdominoplastika, 5 maratónov denne a dám to po rokoch materskej v pohode na modelkovský lúúk... Všetko mám premyslené. Ale na teraz som svoju známu uistila, že nevadí, že máme troch synov, to dievčatko (čo by bolo btw aj tak chlapec) necháme spokojne na iných.

Ako tak (dobrovoľne!) ochotne utierala vlhčeným obrúskom čerstvý navrátivší obsah žalúdka nášho najmenšieho z môjho kabáta, spýtala sa druhú najčastejšiu otázku. Že ako to zvládam (s dodatkom, že ma obdivuje, a to i napriek tomu, že netuší, ako to zvládam).

To je správna otázka hodná zamyslenia. Myslím, že som rodičovskú úlohu nikdy tak „neflákala", ako teraz. A myslím, že som nemohla urobiť lepšie, ako začať to konečne „flákať". Môj prvorodený si to musel odskákať, všetky tie moje snahy byť čo najlepšou. Toto asi mnohí z vás nepochopia, ale nevadí. Inštinkt je pekná vec, ale snaha robiť to čo najlepšie vie byť natoľko silná, že ho podupe, pretože nie je dostatočne citlivý, dostatočne rešpektujúci, aktívny, empatický... Bla bla. Človek si myslí, že vychováva zdravú, správne sebavedomú samostatnú bytosť a medzitým sa mu doma ocitne malý tyran.

S príchodom ďalších detí už nie je možné byť dokonalým rodičom. Ono to nebolo možné už ani predtým, ale človek si aspoň myslel, že obskakovanie dieťaťa v 95% jeho bdelého času (zvyšných 5% je určených pre osobnú hygienu rodiča, ale aj to za prítomnosti dieťaťa) je to pravé orechové, aby dieťa nezačalo strádať. No ale keď máte dve deti, už to nie je 95%. Zrazu sa čas určený pre osobnú hygienu začína predlžovať. A keď máte tri, konečne manžela presvedčíte, aby na WC aj kúpeľňu nainštaloval zámok a osobná hygiena je to, pre čo žijete.

Už sa len snažím, aby prežili. Aby mali čo jesť, aj keď je to niekedy len hnusný polotovar, lebo iné nestíham - alebo neraz aj nechcem stíhať. Aby netiekla krv, lebo sa to blbo perie. Aby nevrieskali, lebo potom vrieskam ja a bolí ma z toho hlava (ok, tento bod nezvládam tak dobre :)). Keď vonku mrzne, tak im vytiahnem zo skrine čižmy a rukavice. Aj keď minule som ho do škôlky poslala bosého, pretože sme sa vo vymedzenom čase nezhodli v otázkach aplikácie obuvi na jeho dolné končatiny (tzv. sociálne učenie; zabralo to okamžite). No a napríklad teraz pôjdem pozbierať zo zeme skopané paplóny a pekne tých anjelikov opätovne poprikrývam. Viem, vydrží to asi tak 5 minút, ale aj tak.

Takže takto nejako si my žijeme a zvládame. Najradšej máme cestoviny, na návštevu sa treba hlásiť vopred, lebo si to žiada starostlivo naplánované (siahodlhé) upratovanie, a ak ste náš sused, je vhodné obkolesiť sa húfom vlastných detí, ktoré prehlušia tie naše.

A čo z tých našich malých chlapov vyrastie? Netuším, ale mama vravela, aby som sa pripravila, že keď budú v puberte, nepohnem sa od sporáka. Takže už viem, čo mi ako matke chýba. Nejaké poriadne, aspoň 20 litrové, hrnce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?