Zbohom, Rony...

Autor: Zuzana Kolláriková (Mišová) | 30.6.2012 o 18:54 | (upravené 30.6.2012 o 19:17) Karma článku: 11,55 | Prečítané:  1369x

Chcela som ti to povedať. Že si bol ten najlepší pes, akého sme si mohli priať. Že ti ďakujem za tých takmer desať rokov, čo si bol súčasťou nášho života. Pohladiť ťa po tvári a povedať - neboj, už to bude lepšie...

No dnes ráno som hľadela na teba a nedalo sa... Všetko akoby bolo v poriadku. Vyvenčil si sa, najedol, usalašil sa v tom svojom pohodlnom pelechu. Vyžaroval z teba nekonečný pokoj a kľud. Len spuchnuté telo a ťažké dýchanie naznačovalo, že všetko v poriadku nie je.

Vedela som, že je to naposledy, čo si takto k tebe kľaknem. Potešil si sa a napriek tomu, ako veľmi už choroba zničila tvoje telo, napriek všetkej tej obrovskej únave, si rezko zavrtel chvostom, celkom ako za starých čias... Nevedela som, čo ďalej. Ako sa to robí? Ako sa lúči s niekým, koho milujem? Tak navždy...

Možno to pre teba bolo len také obyčajné pohladenie. Tu a tam, trošku za uškom... Zas a znovu... Veď už ma toľko nehladkaj!

Len moje slzy ti k tomu akosi nesedeli.

Chcela som ti toho toľko povedať, ale hlas sa nedokázal predrať von. No i tak viem, že vieš. Aj bez slov. Že sme ťa vždy milovali a vždy aj budeme. Že si pes, ktorý má rodinu. Šťastný a spokojný. Náš.

 

Pred chvíľou zapípal mobil. Pred tou správou by som utiekla na koniec sveta, keby to pomohlo... Žila by som si v nevedomosti, že sa máš fajn, že si sa nakoniec uzdravil a zase beháš ako srnka, štekáš na bratove plyšové prasa a oblizuješ nohy mojim deťom...

Akoby som do poslednej chvíle dúfala, že predsa... No nie, zázraky sa nedejú. Už si odišiel...

 

Nedá, nedá sa slovami opísať, ako strašne to bolí.
Bolí.
A neprestáva.

Snažím sa zastaviť tie potoky sĺz, skúšam, či sa z toho smútku snáď "nevypíšem", ale nezaberá, nič nezaberá, behá mi mráz po chrbte z toho, že ešte ráno si bol a teraz už ťa niet... Ruky sa mi trasú a srdce ide roztrieštiť na tisíce kúskov, kričala by som, búchala a kopala okolo seba, ale nevráti ťa to späť... Zostávajú len spomienky a pocity.

 

Rony, ďakujem ti, že sme mohli patriť do tvojho sveta. Že si nám všetkým dával nekonečnú lásku a nič za to nežiadal. Že si vždy vedel, kedy prísť a pritúliť sa. A odpusť, keď som ťa hrešila, aby si toľko neoblizoval tie moje deti. Bola to odo mňa hlúposť - na čo iné by potom spomínali?

 

Nikdy na teba nezabudnem.

 

Rony

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?