Nezabudnem.

Autor: Zuzana Kolláriková (Mišová) | 26.7.2011 o 3:28 | Karma článku: 14,89 | Prečítané:  2456x

V týchto dňoch by si slávilo svoj prvý rok. Možno by si ťapkalo rukou po torte a vzápätí na to po svojej vyžehlenej čistej košieľke, nech je celá krásna od marcipánu. A netušilo by si, čo to od teba chceme s tou zapálenou sviečkou. Keby bolo keby.  

Pred rokom a pol som nebola schopná dopísať príbeh o tom, ako som ťa stratila. Čo všetko sa odohralo za bránami nemocnice. Dnes by som to rada zo seba dostala. Prečo... Ani neviem. Asi aby si vedelo, že som nezabudla, aj keď to všetko bolo také „šup-šup", aj keď mám už ďalšie vytúžené dieťatko doma, žijem svoj život, smejem sa, plačem, no nehovorím o tebe. Vlastne, raz som ťa spomenula. „Nemysli na to, máš predsa dve krásne deti, tak na čo!", povedali mi. Nedá sa za tým hľadať logika. Proste to tak cítim. Chcem to dopovedať.

 

Mala som za sebou hroznú noc. Ráno mi opäť zobrali krv, aby zistili, či HCG stúpa. Stúpalo. Dosť, ale nie dostatočne. Doktori ma poučili, že to znamená, že niečo sa deje a nemôžem ísť domov. Hádam najväčší problém bol, že nevedeli nájsť v maternici nič, čo by nasvedčovalo tomu, že som v 8. týždni tehotenstva. Zachytila som slovo „laparoskopia" a začala som sa naozaj báť, hoci pre lekárov je to rutinný zákrok. Ani neviem, ako tie pocity nazvať. Veľmi som túžila, aby sa moje dieťatko v maternici zázračne objavilo, aby mu tĺklo srdiečko a poslali ma domov, „planý poplach, pani Kolláriková"... Ale vedela som, že toľké šťastie mať nebudem, veda je veda a sonograf už ukázal svoje... Zároveň som sa začala báť o svoj vlastný život. Čo ak mám mimomaternicové tehotenstvo? A keď som sa trochu ukľudnila, bála som sa už „len" o svoju ďalšiu plodnosť. Keď už mi toto dieťatko nie je súdené, prosím, nech môžem mať aspoň v budúcnosti ďalšie...

Zavolali Doc. M. Korbeľa. Dodnes mu patrí moja nesmierna vďaka, je to úžasný lekár. Ako som sa už čvachtala v bahne na úplnom dne, on bol ten, čo mi dodal iskierku nádeje.
"Akože tam nič nie je, kolegovia... Pozrite sa...", natočil monitor z ultrazvuku smerom k ostatným prizerajúcim sa divákom v bielych plášťoch, čo sa nado mnou zlietli ako supi.
"Normálne fyziologické tehotenstvo v ranom štádiu, môžeme mladú pani poslať domov, zodpovedá štvrtému týždňu...", k tomu ešte pár latinských výrazov, a neskutočná úľava. Trvajúca asi tak dve sekundy.

„Aha, vy krvácate. Tak to je potom o inom..." Začal bližšie študovať moje lekárske záznamy.
"Je toto tehotenstvo pre vás želané?" Čo je to za otázku, napadlo ma... Celú noc som preplakala...
"Rozhodne je."
"Tak potom budeme len čakať. Keby nebolo želané, proste by sme vás hneď poslali na kyretáž a bolo by to vyriešené, ale takto musíme čakať."

Pamätám si to ako dnes. Prišla som z vyšetrovne späť na izbu a začala som tuho premýšľať. Aj som si veru vyhútala svoju vlastnú divokú teóriu, s ktorou som sa následne zverila i ošetrujúcemu lekárovi. Že čo ak to pôvodné tehotenstvo, to podľa ktorého som mala byť v 8. týždni, teraz naozaj, žiaľ, potrácam, ale nejakým zázrakom sa nám podarilo do toho znovu otehotnieť a som skutočne v 4. týždni a čakám nové, zdravé bábätko! Pán doktor bol diplomat, nepovedal, že mi preskočilo, iba jemne pokrútil hlavou, že tak to asi naozaj nebude.

A tak sme čakali. Na izbu sa prisťahovala staršia pani, ktorej plánovali urobiť hysterektómiu. Veľa sme toho spolu nenarozprávali, bola som príliš pohrúžená do vlastných myšlienok.

Potom ma zavolal už spomínaný ošetrujúci lekár do vyšetrovne, že skontroluje situáciu. Pravdepodobne sa rozhodol tomu trošku pomôcť, aby sa už nemusel prizerať, ako si zúfalo tvorím nové a nové teórie s happyendom. Vyšetrenie bolo bolestivé, ale tá pravá bolesť ma eštelen čakala.

Šla som späť na izbu, no len čo som si ľahla, zacítila som, že niečo nie je v poriadku. Vybehla som do kúpeľne... A stalo sa to. Koniec všetkých nádejí a fantastických teórií. Nedalo sa tomu zabrániť. Prišlo to a odišlo. A začala pravá bolesť.

Klesla som na posteľ a chvejúcou rukou som vytočila číslo svojho manžela. Keď to zdvihol, nevedela som zo seba vydať hláska. Len krátke ticho a potom vzlykajúci plač. „Prišli sme o naše dieťatko...", viac som zo seba nedostala, zadúšala som sa vo vlastnom náreku. Tá pani, ktorá doteraz ležala na posteli, sa zrazu zdvihla, prišla ku mne a silno ma objala. „Šššššš...", začala ma tíšiť a materinsky hladiť po chrbte. Držala ma, až kým som nepredýchala to najhoršie. Mrzí ma, že si už nepamätám jej meno, ale na jej objatie nezabudnem nikdy.

Ani tú noc som nemohla zaspať. Vyšla som z izby, sestričky, čo mali službu, na mňa hodili okom, či niečo potrebujem. Sadla som si na stoličku, chcela som si zapnúť telku, naordinovať si výplach mozgu. Ale zase to na mňa doľahlo a rozplakala som sa, už asi tisíci krát za ten deň. Z telky nebolo nič. A ani žiadne ďalšie nečakané objatia sa nekonali.

Na druhý deň p. Doc. Korbeľ skonštatoval, že hoci to nevyšlo, mala som šťastie v nešťastí a pokiaľ sa na to budeme cítiť, môžeme sa veselo pustiť do ďalšej plodivej práce.

Krátko na to som čakala ďalšie dieťatko. Nášho Filipka. Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré. „Vďaka" tomu, že som o jedno bábätko prišla, lekári už vedeli, že tomu ďalšiemu v brušku už musíme trošku pomáhať a pichať si celú dobu injekcie na zriedenie krvi. Aby k nemu živiny prúdili až do dňa, kedy sa rozhodne medzi nás zavítať. A tak, nebudem klamať, príjemné to nebolo. Ale stálo to za to.

Filipko


„Čas lieči rany, ktoré nemôže vyliečiť rozum."

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?