Dobre, hovorím si. Každý niečomu viac či menej veríme, to je v poriadku. Niektorí okolo toho potrebujú aj také to všeličo, náboženstvo, cirkev, pravidelné návštevy kostola... To je tiež v poriadku. Hoci u nás...
Prednedávnom sme šli okolo kostola, dvere dokorán, nuž chcel ísť náš prvorodený na prieskum. A... ako to povedať... Akože tvárime sa prevelice cenzúrne, nech je v tej diabolskej telko-mašine ušetrený lahôdok a´ la CSI Miami, že by nám začal nočnými morami trpieť a agresívne sa správať, ako varujú vedci americkí i všakovakí inakší... A tu, ajhľa, v kostole..................(dosaďte si naturalistický opis zomierajúceho muža vo veku cca 33 rokov, pribitého na kríži, so všetkým, čo k tomu patrí).
A tak tam to moje dieťa hľadelo na toho muža a ja som si už v duchu nadávala a hľadala tie správne slová, keby náhodou prišla otázka, že reku ako ten pán k tým svojim boľačkám prišiel. I pozrel sa na mňa ľútostivo:
- Pozri sa maminká, ten ujo má veliké bobo!
- Áno, vidím, vyzerá to tak, že tam niečo má.
- Ja nechcem bobóóó... Bojím sa bobááá!
- Ale neboj sa, to je len socha, iba akože, a bobo nie je bobo, ale farba, je to tam nakreslené...
- Je to špinavé!
- Presne tak! Mali by to konečne umyť!
Nuž dobre, chyťme to za ten správny koniec. Veď vlastne o kostol nejde. Ide o to, že dieťa budem viesť k „tým správnym hodnotám" (ako mi bolo povedané). A že to sú kresťanské hodnoty. „Čiže?", pýtam sa. „Naučiť sa odpúšťať.. a božie desatoro...". Nebudem tu rozoberať každé jedno prikázanie. Kto ich pozná, vie, že ide predovšetkým o vytváranie hodnotového rebríčka, kde na prvom mieste stojí Boh a na tých ďalších, nazvime to pravidlá, ktorých dodržiavanie sa v našej spoločnosti prirodzene vyžaduje. V podstate sa tu bavíme o morálke.
Verte, nikdy nebolo mojím cieľom, aby mi z dieťaťa vyrástol amorálny sociopat. Ale toto nemám vôbec potrebu spájať s nejakým náboženstvom. Verím, že moje dieťa bude vedieť, čo sa patrí a čo nie, a že keď niečo po..., tak bude za to niesť aj zodpovednosť. Verím v prirodzené dobro v človeku (ktoré sa však môže poničiť časom - nesprávnym prístupom). A hlavne verím, že človek má právo na slobodnú voľbu a môže sa sám rozhodnúť, či chce, alebo nechce Boha vo svojom živote.
Môj manžel je kresťan. Z pohľadu cirkvi taký "rekreačný". Prežíva vieru zrejme skôr vnútorne, než navonok. Keď sa ho spýtate, bez okolkov povie, že v Boha verí. Raz za kvartál spomenie, že by sa rád stavil v kostole, lebo tam už dlho nebol, a občas to aj urobí. Na Vianoce takmer pravidelne. Pozná desatoro i otčenáš a podobné riekanky, ovláda rituál omše - na rozdiel odo mňa. A keď sa mu narodí syn, tak vie, že ho treba dať pokrstiť.
A ja sa stále pýtam - prečo? A stále nedostávam dostatočnú odpoveď. Prečo mám naše dieťa krstiť, keď ešte samo nevie vyjadriť, či to chce? Prečo mu mám určiť, akého vierovyznania bude? Prečo mu mám už od kolísky uprieť jeho právo slobodného rozhodovania v týchto otázkach? Čo to je za obrátenú logiku, že „veď keď nebude chcieť byť kresťan, tak vystúpi z cirkvi". To ma má akože utešiť? Nie je rozumnejšie, že jednoducho keď bude chcieť byť kresťan, dá sa pokrstiť?
Skrátka, neviem sa s tým stotožniť... Nebudem svojmu mužovi brániť v tom, aby naše deti „viedol v kresťanskom duchu" - zoznámil ich s Bohom, morálne hodnoty sú v našej výchove samozrejmosťou... Nech sa páči. Trvám však na tom, že si musia sami vybrať, či Boh do ich života bude patriť a akým menom ho budú nazývať. Keď budú mať dosť rozumu a budú chápať súvislosti. Nech za mnou prídu a povedia: „Mami, Boh je pre mňa dôležitý. Chcem sa dať pokrstiť." A ja poviem „Kedy kde? Nech si poznačím do diára.." :)
Nášho prvého syna sme dali krstiť. Manžel i jeho rodina to tak chceli, ja nie. Pre pokoj v rodine som nakoniec svoje protesty vzdala. Druhého syna bude čakať zrejme rovnaký osud. V štýle „sa už neondej, o čo ide, sím ťa, jeden krst,... aj torta bude". Tlačíme na pílu... A ja štrngám kľúčmi. Aspoň tu. Len tu. Pre pokoj v rodine (ktorá môj blog nečíta). Tak je to - ja krstím povinne dobrovoľne.
