Prečo som neznášala telesnú výchovu...

Autor: Zuzana Kolláriková (Mišová) | 25.6.2011 o 18:17 | Karma článku: 8,19 | Prečítané:  2150x

„A čože nevieš, že prvý - v riti sa mrví?" Vravievala mi mama neraz, keď čelila môjmu skysnutému výrazu tváre po tom, čo prvenstvo patrilo inému či inej... Je pravda, že mi to znelo trochu lepšie ako tak poučné klišé „dôležité nie je vyhrať, ale zúčastniť sa". Veď to si môžu nechať, také kydy, keď jasne vidím, aké ovácie žne víťaz a aké odmeny mu prináležia za jeho skvostný výkon. Tss.  

A ja si dodnes pamätám, aké to bolo. Napríklad na „telige", ako sme familiárne nazývali hodiny telesnej výchovy. Decká sa chcú hrať, radi súťažia, nie? Kto hodí ďalej medicimbal, kto zabehne viac kôl na dvanásťminútovke, kto skôr dorazí do cieľa, kto spraví dlhší skok... Viac, skôr, ďalej, rýchlejšie... A tie moje výkony boli stále nanajvýš tak priemerné. Najskôr som to pripisovala svojmu nižšiemu vzrastu a krátkym nohám - chcela som to zvaliť na genetiku. A potom mi to už aj tak bolo jedno. Keď nás telecvikár odštartoval, okolo mojej znechutenej tváre sa rozvíril prach, to z tej rýchlosti svetla, ktorou spolužiačky trielili k vytúženej cieľovej rovine. Najskôr som im aj ja bežala za zadkami. Potom už som spomalila, to ako mi mizli v dohľade. Nuž a nakoniec som dala protestný výletný krok, aby som všetkým ukázala, že mi na tom nezáleží a tá biela čiara na antuke mi je totálne ukradnutá.

Keď sme šli hrať nejaké tímové hry, tiež to bolo na houby. Učiteľ povedal - rozdeľte sa do tímov - the best of získali automaticky titul kapitán družstva a už ste len čakali, komu sa ujdete v okamihu, keď sa „tí schopnejší" minú. Niekedy, keď sme boli v nepárnom počte, sa dokonca robili aj obchody štýlom „dve Zuzany Kollárikové za jednu (šikovnejšiu) XY". A potom napríklad počas volejbalu na vás stále lietali lopty, keď chcel druhý tím skórovať. Lebo však poleno jak ja to len tak nechytí... A len tak mimochodom mali spravidla pravdu, ja som sa totiž s rolou polena nakoniec úplne stotožnila a moja snaha bola na bode mrazu.

Kto má rád súťaže? Asi ten, čo často vyhráva. Ale aj to dokáže byť oničom, ak sa dostanete do štádia, kedy sa budete za „niekoho" považovať len v prípade, že budete skrátka NAJ. A to je ale strááášný tlak na človeka, nie? Malý príklad zo života. Hodiny hudobnej výchovy. Známkované, podobne ako aj ďalšie „výchovy" na našej škole (pre mňa dodnes nepochopiteľne). Zámerne sa vyhýbam pojmu hodnotenie, s ktorým sa mi spája aspoň ako-taká možnosť zmysluplnej spätnej väzby, než (s)prosté číslo od jedna do päť na papieri. Práve vďaka tomuto známkovaniu sme sa z vnútorne motivovaných čosi sa naučiť zmenili na figúrky loviace čo najlepšie čísielka - lebo buď najlepší a odmena ťa neminie. Sladké to časy školské. Brrr. Ale späť k tej hudobnej. Ako som ja bola poleno na telesnej, na hudobnej sa do polien štylizovali všetci ostatní. Nikto iný totiž v tej dobe nechodil na klavír a na spev. Nuž a že som mala takto kultúrne zamerané voľnočasové aktivity, prischlo mi, že som tá naj v hudobnej a začala som pociťovať, že sa odo mňa očakáva, že budem vedieť všetko. Fúha. Zrazu boli miesta po mojom boku exkluzívne. Lebo som vždy mohla poradiť alebo mohli odo mňa opísať. Ááách... Ale myslíte, že som si to nejako užívala? Trt makový. Otravovalo ma to. Nebola som dokonalá a ani som nechcela byť, pretože sa mi to zdalo nedosiahnuteľné. To som našťastie vedela pochopiť už v tom veku. Škoda však, že ten správny nadhľad aj nad ostatnými vecami som získala až roky po škole...

Aby ste ma nechápali zle. Je v poriadku, keď chcete byť čo najlepší. A je ešte v lepšom poriadku, ak to robíte z vnútorného presvedčenia a motivácie a nie preto, lebo chcete niekoho tromfnúť alebo vyhovieť predstave druhého, či získať hodnotnú cenu. Veď nie sme cvičené opice, čo pre kúsok banánu zatancujú Macarenu. A nepotrebujeme si niečo dokazovať. Či?

Jasné, môžete sa hrať, môžete sa DOBROVOĽNE súťaží zúčastňovať, ak ste nad vecou a prináša vám to skutočné potešenie. Môžete so samcom bojovať o priazeň samičky a ísť na pohovor do práce - to je totiž trošku iné - hľadá sa ten pravý na to pravé, hľadá sa „riť, čo presne sadne na šerbel" - a tu ide o konkurz, ktorého podstata tkvie v niečom inom.

Ale inak skutočne nevidím v súťažiach žiaden zmysel. A tým myslím zmysluplný zmysel. Naopak, zdajú sa mi veľmi nebezpečné hlavne v období, kedy sa osobnosť ešte len formuje.

Dodnes s láskou neholdujem žiadnemu športu. Ktovie prečo...?

P.S. Tento blog môžete brať aj ako kritiku tradičného školstva. :)

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?