Hneď pri vchode ma vítal McDonald, a že mi už v bruchu muzikanti vyhrávali, rozhodla som sa dopriať si toto super výživné jedlo. I otvorím peňaženku a tam, ajhľa, zopár síce štrngotajúcich cenťákov, ale dokopy to je tak možno na barbecue omáčku. Tak som sa nesmelo opýtala mladého muža pri pokladni, či sa dá kartou platiť. Igen. Ta že hurá, jaké vymakané, v takejto modernej dobe žiť!
No, túto časť o tom, či mi to nakoniec chutilo, alebo nie, vynechám. Dôležité je, že pri odchode, plne zaujatá mrnčajúcim dieťaťom, som nezodpovedne svoju kartičku na tácke zabudla. Opustila som žiariaci McDonald a vydala som sa hľadať niečo, do čoho sa nasúkam, aj keď nenosím veľkosť S. Po chvíli som bola aj úspešná, aké nemilé však bolo zistenie, že nemám čím zaplatiť. Moja modrá kartička bola fuč.
Hneď som vedela, ktorá bije. Relatívne kľudná som stočila kočár smerom k McDonaldu a začala sa stotožňovať s predstavou, ako sa budem prehrabovať v odpadkoch medzi nedojedenými hranolkami, zvyškami hamburgerov a vyliatych omáčok, kým ten svoj vzácny poklad nenájdem. Oslovila som mladú slečnu...
- Dobrý deň, ja som si tu dnes zabudla kartičku..
- Áno, vy budete Zuzana Ko...
- Kolláriková, áno.
- Tak počkajte chvíľočku.
Supeeer, vyzerá to na happyend, potešila som sa. Slečna prinesie kartičku, poďakujem, poučím sa a bude ako nebolo!
Lenže slečna prišla bez kartičky.
- Vedúci vám odkazuje, že si máte požiadať v mBanku o novú kartu.
- Prosím? Ako to..?
Nedochádzalo mi. Znelo mi to, akože vedúci tam vzadu drží v ruke moju platobnú kartu a rehlí sa, akú mi dá príučku a že mi ju veru nevráti, keď som tak nezodpovedná. Absurdná predstava. Už som sa chystala nasr..diť. Potom ale prišiel a s ním aj vysvetlenie. Tradá:
- Dobrý deň, viete, keď ste si ju tu zabudli a my sme ju našli, volal som do mBanku, že máme vašu kartu, že či by sa s Vami spojili telefonicky, aby ste si po ňu prišli... Myslel som, že to rovno prepoja, ako to niekedy robievajú, ale nespravili to. Kartu zablokovali a povedali mi, že ju mám prestrihnúť. Takže ja vám môžem tú kartičku dať, ale už len prestrihnutú.
Bomba. Ani som nevedela, čo na to povedať. V hlave mi začalo hučať a došlo mi, že logické dôsledky z tejto situácie sú dosť nahouby. Myšlienkový tresk vyústil do emocionálneho pretlaku a ja som sa tak úplne normálne spontánne rozplakala. Totiž, keď sa má niečo posr.., tak poriadne - ako som už na začiatku spomínala, nemala som žiadnu hotovosť - ale potrebovala som sa z Bratislavy domov - do Stupavy - dostať. S kočíkom.
Tak som tam vo svojom čistom zúfalstve začala fňukať, ako sa s tým svojím drobcom teraz dostanem domov, keď mám peňaženku prázdnu. A tu prišiel hádam jediný svetlý moment - vedúci mi na cestu prispel päťeurovkou, hoci som ho o to nežiadala, za čo som mu nesmierne vďačná. Bolo to síce ponižujúce jak fras, ale za daných okolností to bolo vykúpenie.
A tak som sa s drkotajúcimi zubami, v sprievode lejaku, aby toho nebolo málo, nakoniec dopravila do tej našej Stupavy. Škriabe ma v hrdle a som bez peňazí, ale som doma a píšem tento blog. Home sweet home.
A teraz k mBanku. Búšim si rukami do hrude, že je to moja vina, moja vina, moja preveľká vina, že som si tam tú prekliatu kartu zabudla. Vlastne, odkedy mám deti, zabúdam všeličo a všelikde, len deti nikdy nezabudnem :) Ale na kerého oného mi ju oni hneď bez môjho vedomia blokujú a strihajú? Moje telefónne číslo v systéme majú, ani nespočítam všetky tie SMS čo mám od nich v mobile... By im ruky odpadli, aby ma vtedy prepojili, keď ich o to žiadal ten nálezca mojej karty? Alebo aby mi zavolali aspoň že viete čo pani Kolláriková, ste úplne mimo, že ste si kartu nechali na tácke v občerstvení, a vašu kartu teraz ukoristil človek, ktorého úmysly nie sú známe, tak by sme vás radi o tom informovali, že či ju môžeme zablokovať. Ale takéto služby zrejme patria do kategórie sci-fi. Btw, majú skvostný support. Pán na linke mi ani nevedel odpovedať, či za vydanie ďalšej karty budem musieť platiť alebo nie. Nemal, podobne ako ja, jasno v tom, aký je rozdiel medzi vydaním novej karty a vydaním duplikátu (okrem sumy 4,98 eur), teda, ktorá z týchto spomenutých sa vzťahuje na situáciu „strata karty".
Moje pocity z tohto dnešného zážitku sú rozporuplné. Neviem sa ubrániť pocitu zlosti. Najskôr voči sebe, potom voči mBanku. Hnevá ma, že to dopadlo, ako to dopadlo. Ale aspoň teda - aj keď mám hlavu v smútku, aspoň nohy už mám v teple. Vďaka päťeurovke od pána vedúceho z McDonaldu.
