Óda na spoločné spanie

Autor: Zuzana Kolláriková (Mišová) | 25.4.2011 o 23:37 | (upravené 26.4.2011 o 0:08) Karma článku: 14,77 | Prečítané:  4582x

Poznáte to... Krásna postieľka s novým matracom, hypoalergénne periny, nádherné farebné návliečky, nadýchaný baldachýn, mäkké hniezdo po celom obvode postieľky, kolotoč, ktorý svieti a hrá upokojujúce uspávanky a samozrejme strážca v podobe plyšáka, u niektorých nechýba ani vysielačka a monitor dychu.. Hotovo, s kľudným svedomím môžeme dieťa uložiť tam "kam patrí". A vyberať ho... Zas a znova. Hore, dolu, hore, dolu. Nakojíte, zaspí vám v náručí, opatrne položíte do postieľky.. "Uáááá!", kričí dieťa sfarbené do bordovo-fialova, už je to tu zase... Na druhý deň sa sťažujete priateľke, že ste nič nepospali, len okolo toho krikľúňa ste behali, veď už nevládzete, prečo vás ten drobček nenechá spať... Aké je to únavné, vstať z postele, ísť ho vybrať, tretí raz už sa vám v noci aj kolená podlomili a ste sa báli, že vám spadne, ako ste nevládali... Nehovoriac o tom, že sa vám práve snívalo, že ste boli na opustenom ostrove a o vašu priazeň sa bili Brad Pitt s Antoniom Banderasom...

Nuž veru, zažívala som si chvíľu takéto lahôdky aj ja. Našťastie to bolo len chvľu, kým som sa na to, odborne povedané, nevyprdla. Moja mama zalamovala rukami, že sa rútim do katastrofy, keď si dieťa do manželskej postele dobrovoľne vlečiem. A skús dudlík dať, aj do medu namočiť, aj tebe som také dávala a bol kľud (a zuby si potom neskôr mala pokazené a čierne...). A vydrž to, ono to prejde, zvykne si na postieľku. A režim sa bude meniť, nebude už toľko papať v noci... Jednoducho - postieľka stála na piedestále, akoby dieťa v nej ticho ležiace predstavovalo najdokonalejší prejav autonómie nášho potomstva v tak vyspelej kultúrnej spoločnosti. Ale našťastie som sa na to teda vyprdla.

Nejdem rýpať do mamičiek, ktoré si detskú postieľku nevedia vynachváliť. Konieckoncov, každá máme iné podmienky, iné dieťa, iné potreby. Skôr by som rada oslovila tie mamičky, ktoré majú akýsi neopísateľný vnútorný pocit, že chcú spať po boku svojho dieťaťa a ešte stále ich hryzie svedomie, či nerobia fatálnu chybu, keď tak učinia. Odpoveď znie - nie, nerobia.

Milé mamičky, počúvajte svoj vnútorný hlas. Počúvajte hlas svojho dieťaťa. Je to materinský inštinkt, dar od Matky Prírody, ktorému sa nikdy, NIKDY nevyrovná žiadna marketingová habaďúra, ktorá vás bude presviedčať, že vaše dieťa bude šťastné jedine vtedy, keď si kúpite to či ono, a tak to má byť, lebo ŽIJEME V MODERNEJ DOBE.  Trt makový, žiadna moderná doba NEMôŽE udupať našu prapodstatu - to, že sme sa stali matkami a že teraz cítime a vnímame a reagujeme úplne inak. Modernej dobe je jedno, aký vplyv bude mať to či ono na nás a naše deti. Hlavne, že su v obehu neskutočné peniaze.

Ani neviem, kedy vznikla tá móda, že dieťa má mať vlastnú posteľ už od narodenia a mali by sme sa usilovať vypratať ho zo spálne do jeho vlastnej izbičky čo najskôr. Vždy si tak predstavím, ako matka medvedica pritúli v brlohu svoje medvieďatá, ako i tie otravné holuby, o ktorých som nikdy nemala vysokú mienku (keďže nám obs...vali balkón), schovajú malé upípané zobáčiky pod svoje krídla... A Bambi, Bambi sa vždy schúlil k svojej maminke a tá mu nikdy nepovedala "vieš čo, choď tam do druhého kríku, ja sa potrebujem tuná poriadne rozvaliť a vyspať, a láskavo si nezvykaj, že ma budeš s niečím obťažovať ešte aj v noci..."

Dieťa jednoducho patrí k matke. Je s vami spojené už naveky. Keď ho od seba odtláčate, keď ho separujete, nechávate, nech si "zvyká byť osamote", dupete po sebe samej, lebo potláčate niečo, čo je prirodzene vo vás a bojujete nielen sama so sebou, ale čo je horšie, aj so svojím dieťaťom, ktoré ešte nie je pripravené, aby vyletelo z hniezda. Veď sa sotva predralo von na tento svet...

Milujem, opakujem, úplne vážne MILUJEM spoločné spanie s našimi deťmi. Sú ešte maličké, je jasné, že nebudú spať s nami naveky, božechráň :-P ... ale práve preto, že sú maličké a toto obdobie raz pominie, je pre mňa dôležité, čo sa deje tu a teraz. Večer, nech už bol deň akýkoľvek, nech ma starší nasrdil a mladší vyčerpal do nemoty, nech som hoc celý deň preklínala materskú kvázidovolenku - vždy, keď si idem ľahnúť na to naše "letisko", zaleje ma pocit nekonečnej lásky a radosti - pohladím prvého po jeho strapatých vlasoch, po odrenine, ktorú si vyslúžil pri svojom šialenom štýle bicyklovania... a pritúlim si mladšieho k sebe, keď povzdychne, i prs ponúknem, a on spokojne cucká a spí... občas uchopí môj prst a je schopný ma zaň držať hoc celú noc. Niekedy ich v prítmí nočnej lampičky pozorujem a som neskonale šťastná, že som matkou... Nič by som za tento pocit nevymenila.

Zaujíma vás praktická stránka celej tejto veci? Momentálne máme vedľa našej manželskej postele prisunutú váľandu - v prípade túžby po samostatnom spaní nie je problém presťahovať ju preč... Pri stene spí náš najmenší, ja vedľa neho, keďže kojím, vedľa mňa manžel, keďže nie som len matka, ale i žena :) - a vedľa manžela náš druhý podklad. Takto je zabezpečená dostatočná vzdialenosť našich dvoch synov od seba, keďže prvorodený občas po posteli cestuje a druhorodený sa ešte nevie brániť. Spanie vedľa malinkého je výborné hlavne pre kojace maminky, ja doteraz nie som schopná povedať, koľkokrát v noci sa malý budí a ja ho kojím, pretože sa to všetko deje tak nejak počas spánku. Ako som sa nedávno dočítala, počas kojenia sa vylučujú nejaké uspávacie hormóny, takže zaspí nielen dieťa ale aj jeho matka - preto sa vlastne budím odpočinutá. Vždy si len matne spomeniem, že som sa pár krát, keď si malý nejak povzdychol, otočila a dala prsník a potom ďalej už si nič nepamätám... :) Ad cestovanie staršieho syna po posteli. Áno, začal to robiť okolo 18 mesiacov, ale vždy sa v tej posteli nejak ukočírujeme... Pokiaľ vás to vyslovene neobťažuje, nie je problém. Pokiaľ je vaše dieťa neznesiteľné, že celú noc oka kvôli nemu nezažmúrite, potom isto budete na spoločné spanie (právom) nazerať inak. To sa však podľa môjho názoru týka len starších detí. Dôležité sú potreby všetkých zúčastnených.

Čo by som dodala na záver? Vždy, keď sa rozhodnem počúvnuť svoj vnútorný hlas, zisťujem, že som šťastná. Hoc to niekedy znamená plávať osamote proti prúdu. Preto kašlite na to, čo si o tom kto pomyslí. Keď vy cítite, že je to tak správne, choďte za tým. A táto rada sa samozrejme netýka len spoločného spania.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?