Ťažko sa blázni, keď tu mám dve maličké deti, ktoré netušia, čo sa deje. Dnes som treskla hojdacím koňom o zem, lebo si dovolil stáť mi v ceste. „Maminka, ja ti pomôžem upratať." Stavia koníka späť na húpacie nohy. „Tak, hotovo." - „Ďakujem, miláčik, ty si taký šikovný." Do očí sa mi tlačia slzy. To sú tie, čo ich cez deň zadržiavam, aby som im večer, keď všetci zaspia, dala zelenú.
A tá kopa prádla! Špinavého, čistého, neožehleného, neroztriedeného. Aj tá to dnes schytala. Zrejme, že to bola taká KOPA, tak som do nej riadne KOPLA. „Sprosté oblečenie, neznášam ho, všetko to povyhadzujem!" Oblečenie na mňa nechápavo hladí - čo som ti spravilo?
Ach, nič, nič,... skrátka, dajte mi všetci pokoj, ja len... chcem praštiť celým svetom o zem a vykričať si hlasivky do nemoty!
Naozaj to nechápem. Prečo si pani „R" volí toho, koho si volí. Prečo siaha na mojich milovaných. Prečo aspoň nepočká, kým nemá človek aj posledný vlások na hlave šedivý a vrások nespočítateľne, keď už videl promócie všetkých svojich vnúčat a je pripravený odísť? Prečo, prečo. Pani „R" skrátka nie je vyberavá.
Keď sa mi ešte prednedávnom hojili rany po kliešťovom pôrode, vravela som si - žiadne tretie dieťa sa konať nebude, takú bolesť už neprosím... Ale toto bolí viac. Oveľa viac.