Cestou - necestou, voľky - nevoľky...

Autor: Zuzana Kolláriková (Mišová) | 30.1.2011 o 10:20 | Karma článku: 6.10 | Prečítané  991-krát

Už dávno som si všimla, akú nechuť prechováva môj dvojročný syn k držaniu sa za ruky. Zakaždým, keď poviem „podaj mi ručičku", energická odpoveď „nie-nie-niééééé!" ma opäť a opäť presvedčí o tom, že tadiaľto cesta nevedie. Začalo to v dobe, keď mal rok. To je veľký medzník vo vývine dieťaťa - nielenže sa obvykle púšťa samo chodiť, ale spolu s touto zručnosťou sa napĺňa aj jeho túžba poznávať, pretože zrazu objavuje nové obzory, dostáva sa tam, kam doteraz len horko - ťažko dovidelo... Nabaľuje sa aj rozvoj reči, jemnej motoriky,... mohla by som pokračovať. Čo však nepochybne zaregistruje každý rodič - prichádza prvé obdobie vzdoru. Dieťa si začína viac a viac uvedomovať samé seba a chce ísť vlastnou cestou.  

„Stoj!!! Hovorím, stoj! Počkaj! Nechoď tam! Stoooooj už!!!" v panike letím za svojím tvrdohlavým dieťaťom a chvatom ho ťahám za rukáv a sťahujem do bezpečnejšieho územia. Áno, asi tam niekde má korene oná v úvode spomínaná nechuť k držaniu sa za ruky. „Nemôžeš mi takto utekať. Nie je to bezpečné. Chodia tu autíčka, mohli by ti ublížiť. Nemôžeme ísť na cestu." Blá blá blá, nič, nevníma ma, z celého výkladu zachytil maximálne tak slovo „autíčka", jedno z jeho najobľúbenejších. Metá sebou, mrnčí a vykrikuje „Tam, tam!", zatiaľ čo ja sa snažím tohto zúfalého zurvalca udržať na uzde.

Je to tak. Prečítate si knihu o tom, ako máte dať dieťaťu slobodu pohybu, pretože je to najlepšie pre jeho vývin a istá pani odpozorovala v pralese u nejakého domorodého kmeňa, že to skvele funguje a že deťom sa nič nestane, keď ich matka vonku nesleduje... A potom príde realita a vám dôjde, že v tom pralese asi nemajú takú dopravnú premávku. Čert aby to vzal!

Ale čo, dopravná premávka, tej je všade kopec... My, čo sme na svete už nejaký ten rok, sme si hádam aj zvykli na všetky tie kolesá, motory a výfuky neustále frndžiace okolo nás. Ťažké by veru bolo nevšimnúť si ich, keď zabrali väčšinu miesta a vďaka nim sa ticho stalo exkluzívnou záležitosťou, na ktorú ľudia celý rok šetria, aby si potom užili pár dní voľna kdesi pri mori či na horách.

Deti si ešte nestihli zvyknúť. Chúdence, narodili sa tak. Zvedavé, s túžbou poznávať, nasávať informácie o okolitom svete. Ani to moje batoľa nie je výnimkou. A čo mu ja ponúkam? Dookola opakujúce sa NIE.

Neviem, či je to lokalita, jeho „vzdor" (či skôr spomínaná túžba poznávať), alebo súhra viacerých činiteľov... Faktom je, že mi to moje mestečko vôbec neuľahčuje. V jednej chvíli totiž dieťaťu držíte prednášku o tom, že sa chodí len po chodníkoch a cesty sú pre autá, a v ďalšej sa ocitnete na ceste a tvárite sa, že tak je to v poriadku. Pretože nemáte na výber - chodník tam jednoducho nie je. Alebo je, ale slúži ako parkovisko. Alebo je, ako ja s obľubou vravím, totálne rozbombardovaný. Jednoducho vás prinúti vykročiť s holou kožou do toho šialenstva a stať sa súčasťou dopravnej premávky. S nabudeným dieťaťom, ktoré selektuje všetky upozornenia, odporúčania, zákazy a napomenutia do vzduchoprázdna a odmieta sa držať sa ručičky, je to skutočne zábava.

Áno, viem, mohli sme ísť bývať kamsi na lazy. S iskierkami v očiach by pobehoval po lúkach, chytal motýle a zbieral lesné jahody. Sami sme si vybrali - chceme do civilizácie, tak držme s civilizáciou krok. Uvoľnime priestor vonku autám a doprajme našim deťom radosť zostať doma a tešiť sa z počítačových hier a zapnutej televízie... V mojom podaní irónia, ale obávam sa, že sa stáva bežnou realitou. Koľkí z nás, dospelých, strávili detstvo tak, že pobehovali vonku s kamarátmi s kľúčmi na krku, vymýšľali, hrali sa a nepotrebovali mobil, cez ktorý by ich rodičia kontrolovali a usmerňovali? Ja určite. Mali sme chodníky, trávnaté plochy a stromy všade naokolo. Rodičia ma pustili von a ja som si to užívala. Teraz bývam v meste, kde je to s chodníkmi biedne, trávnaté plochy miznú nepriamoúmerne k stúpajúcemu počtu novostavieb a možností, kde svoje dieťa nechať užívať si detstvo plnými dúškami ubúda.

Každý rodič sa s tým popasuje po svojom. Ja by som na tomto mieste chcela aspoň poprosiť vodičov, aby jazdili ohľaduplnejšie, pretože nikdy nevedia, kde číha zvedavé dieťa a ako pohotová je jeho matka.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

ONLINE: Halák inkasoval ako prvý, Gáborík v druhej tretine vyrovnal

Súčasťou Tímu Európy sú aj šiesti Slováci.

KOMENTÁRE

Západ nechce prosperitu

Vďaka voľnému obchodu sú chudobní bohatší, než kedykoľvek boli.

ŠPORT

Sagan splnil cieľ, po Eneco Tour je svetovou jednotkou

Slovenský cyklista kritizoval v cieli súperov.


Už ste čítali?